Poník Smrť

Autor: Zuzana Komendová | 1.3.2012 o 22:38 | (upravené 1.3.2012 o 23:01) Karma článku: 12,40 | Prečítané:  1021x

Predkladám vám skutočný príbeh, ktorý som trochu prerozprávkovala, lebo je to tak smutné realita, že bez rozprávkových kulís by sa nedal dočítať do konca...a tak ho prosím aj čítajte a precíťte...ako pravdu, lebo sa naozaj stal tak, ako vám ho predkladám...

Tento príbeh je pravda. Síce neprežitá na vlastnej koži, ale v koži niekoho, komu verím. Žena, ktorá mi príbeh rozprávala, plní umierajúcim deťom ich želania, niekedy sú naozaj posledné...ťažké poslanie, ale vykonáva ho zodpovedne. Tak to bolo aj v prípade toho 7 ročného chlapca a jeho sna.

Želal si povoziť sa na poníkovi. Pre bežné sedemročné deti je takéto želanie dávno splneným snom, pre neho nie. Ešte to nestihol, dlho bol chorý a teraz, keď ho rodičia zobrali z nemocnice domov, aby strávili spolu jeho zostávajúci čas, už to nebolo možné. Nemal síl ani sedieť, nie vyraziť za poníkom a tak musel poník pricestovať za chlapcom.

Začiatkom februára, v treskúcich mrazoch, zohnať poníka a dopraviť ho k chlapcovi, je ako keď úbohá Maruška  v rozprávke o dvanástich mesiačikoch musela priniesť zo zamrznutého lesa jahody. Ale tejto žene, volajme ju teda Maruška, sa to podarilo. Cez pavučinu svojich známych a priateľov sa Maruška zoznámila s poníkom. Bol to maličký poník, ktorý mal rád jabĺčka a sám bol ešte dieťaťom, možno nie starším ako náš chlapec. Poník bol poslušný, vzorne nastúpil s Maruškou do jej auta, teda, aby to bola úplná pravda, bolo to auto jej manžela, ktoré si požičala a vymontovali mu zadné sedačky, aby poník mal dosť miesta. Aj napriek tomu mu cestou cez mesto trčala z malej, modrej Kie hlava cez otvorené okienko, lebo dnu sa nezmestila. A tak začudovaní okoloidúci či okološoférujúci krútili svojimi hlavami nad čudnou dvojicou v malom, modrom aute. Keby koník aspoň vedel slušne pozdraviť, alebo neslušne zahrešiť, ale on iba tiež začudovanie pokyvoval hlavou, lebo na podobnej výhliadkovej jazde mestom ešte nebol.

Po cirkusovej šou v uliciach, dorazili k chlapcovmu domu. V skutočnosti to bol panelák a chlapec býval na treťom poschodí, našťastie mali výťah. Tých pár schodov k nemu však trvalo dlhšie, ako Maruška predpokladala. Čo schod, to jeden pamlsok, ktorý  Maruške nachystal pre poníka prezieravý ošetrovateľ zvierat. Ale čo schod, to aj kôpka, ktorou si poník značil cestu späť. A veru kôpky boli úmerné poníkovmu strachu zo schodov, ktorými kráčal po prvý raz. Vo výťahu Maruška zistila, že odviezť sa hore môže vždy iba jeden z nich, buď vošla ona, alebo poník. Nakoniec to vyriešili šalamúnsky, poník nastúpil a Maruška akoby sedela na ňom, ale iba akoby, lebo predsa len to bol malý poník a tak sa jednou nohou opierala o zem a druhú, preloženú cez poníka, mala opretú o stenu výťahu. Dodnes tam je otlačok jej stopy, ako dôkaz, že tam bola, ale nájomníci sa čudujú, prečo stála v takej divnej polohe. Že to bolo vinou poníka, im samozrejme, ani vo sne nenapadne.

V byte na treťom poschodí už na nich čakali. Vypratali obývačku, aby mali kde jazdiť. Chlapec sa pri pohľade na malého poníka zhlboka rozdýchal.  Nevládal sa ani poriadne tešiť, ale potešil sa. Rodičia položili chlapca poníkovi na chrbát, nemal síl sa pridŕžať jeho hrivy a tak mu otec  omotal drobné rúčky poníkovi okolo krku a mama ho strážila  v objatí na poníkovom chrbte. Pomaly, potichu krúžila táto podivná skupinka chlapec, rodičia a poník v obývačke na treťom poschodí paneláku. Chlapec sa radoval, z posledných síl zašepkal: Ten poník sa volá Pejko. Nevyslovil naraz celú tú vetu, len kolo za kolom šepkal jednotlivé slová, kým sa dostal k samotnému menu poníka. Keď ho vyslovil, únavou zaboril tvár do hrivy. Vtedy zastali a mama sklonila svoju hlavu k chlapcovej, cítila jeho dych a vôňu stajne a spotenej konskej hrivy, sena a leta.

Tento Pejko Ťa teraz odvezie k Ježiškovi.. zašepkala chlapcovi do vlasov a hladila ho, kým vo vzduchu nezostala už len vôňa stajne, konskej hrivy, sena, leta a smrti...

Maruška tam celý ten čas ticho stála. Teraz, kým rodičia chlapca odnášali v náručí, odviedla poníka z bytu, výťahom a schodmi do auta a mestom naspäť do jeho teplej stajne. Bola to oveľa náročnejšia cesta späť, ako tam, ale čas im ubiehal nepozorovane. Poník sa tešil, že je zasa doma , medzi svojimi a Maruška mala dosť práce s upratovaním a vetraním manželovho auta, aby nezistil, akého pasažiera jeho auto večer prevážalo mestom.

Splnila chlapcovi jeho skutočne posledné želanie. V dobrom divadle by na konci diváci so slzami v očiach vstali a Maruške tlieskali, v živote jej nemal kto zatlieskať, chlapec už bol anjelom, rodičia nemali síl na potlesk a poník, ako jediný svedok jej úsilia, má kopýtka, ktorými, aj keby chcel, sa tlieskať nedá. Ale ona o potlesk ani nestála, svoje poslanie plní tajne a potichu, lebo to treba a keď sa dá, urobí to, čo my pokladáme za potleskuhodné, ona však za potrebné...

Pravdivý príbeh však ešte nekončí. O pár týždňov po chlapcovej smrti skonal aj poník. Pejko sa vybral za svojim malým kamarátom, aby klusali nebom spolu.

Ale ani tu nie je koniec pravdy, lebo posledných želaní detí je ešte veľa. A tak Maruška chodí nocou a v chladnej zime nosí jahody svojim deťom...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?