Život all inclusive

Autor: Zuzana Komendová | 28.6.2013 o 20:13 | (upravené 28.6.2013 o 20:19) Karma článku: 11,92 | Prečítané:  961x

All inclusive – máte k dispozícii všetky služby, už započítané v cene, ktorú ste zaplatili....znamená to, že môžeme naozaj všetko? Znamená to, že sme si zaplatili na pár dní moc môcť rozkazovať a vládnuť? Znamená to, že zabudneme na to, že kto sme a staneme sa all inclusive ľuďmi? Alebo all inclusive nám dáva právo byť večne nespokojnými, hoci máme all inclusive všetko?

Hotely na Cypre sa po prvýkrát rozhodli ponúknuť stredoeurópanom pobyty u nich v all inclusive režime. Ešte nikdy som nebola v takomto letovisku, kde je všetko, čo by malo dovolenkujúceho človeka uspokojiť. Doteraz som uprednostňovala skôr poznávacie či kombinované zájazdy alebo pobyty v rodinných hoteloch či penziónoch. A veru, na začiatku to vyzeralo, že sa do letoviska ani nedostaneme, už sme sedeli v lietadle, už bolo počuť hukot motorov, už-už sa malo lietadlo dať do pohybu, keď zrazu motory stíchli, hukot ustal a do ticha sa ozval hlas letušky, ktorá nás prosila o trpezlivosť, lebo treba počkať na servisného technika... nuž, nič čo by bojazlivých cestujúcich potešilo, ale čakali sme...po hodine čakania nám oznámili, že lietadlo má poruchu a vystúpili sme, po ďalších dvoch hodinách čakania, sa konečne vyjadrili, že večer o siedmej priletí lietadlo z Turecka s potrebnou súčiastkou, lietadlo opravia a okolo deviatej poletíme...dovtedy sa o nás postarajú, nákŕmia a poskytnú nám izby v hoteli Hilton...hm...trochu jedla a pár hodín, počas torých  sme v luxusnej izbe hotela pozerali film, stálo spoločnosť 250 eur na osobu a tých osôb bolo okolo 130. Večer asi o siedmej nás opäť zhromaždili na letisku, vybavili kontroly a zasa sme čakali, nikto nám nevedel dať žiadne informácie, až 45 minút pred znovuodletom nás prišli informovať, že lietadlo opravili a teraz prebieha kontrola a okolo deviatej môžeme odletieť. Reakcia niektorých cestujúcich bola ostrejšia, ako zástupcovia spoločnosti očakávali, pretože najmä poniektorí páni nesúhlasili s letom nepreskúšaného lietadla a žiadali nové lietadlo. Počas ostrejšej výmeny názorov „upokojujúco“ zasiahla letisková polícia, zástupcovia spoločnosti nám sľúbili, že oprava hydrauliky prebehla úspešne, skontroloval to servisný inžinier a že nám na palube budú podávať aj teplú večeru, ktorú doobjednali. Napriek tomu, niektorí cestujúci odmietli nastúpiť a niektorí nastúpili až po rozhovore s pilotmi.

V kabíne lietadla pri štartovaní motorov bolo inak úplné ticho. Keď lietadlo začalo rolovať po dráhe, ľudia sa už spokojnejšie rozprávali, až do okamihu, keď kabínu zaplavil smrad spálenej nafty a PANIKA...ešte som nikdy nevidela šíriť sa paniku, plazila sa spolu s tým spáleným smradom kabínou lietadla a na okamih ovládla úplne všetkých...tlmený krik a plač ustal, až keď lietadlo pokojne vzlietlo, ale let to veru pokojný nebol. Na tvárach ľudí bolo badať strach a videla som ho aj v očiach môjho syna, čo sedel vedľa mňa a odmietol sa prekrižovať pri vzlietaní, ale počas celého letu neprehovoril takmer ani slovo...

Nakoniec sme ale úspešne pristáli v Nikózii na Cypre. Vystresovaných nás okolo pol druhej v noci vypľulo z brucha veľryby, čo sa vo vzduchu hrá na slobodného vtáka. Na letisku bolo jediným rozdielom medzi prichádzajúcicimi a odchádzajúcimi dovolenkármi ich opálenie, lebo unavene vyzerali všetci rovnako.

Nočné raňajky sme absolvovali so zatvorenými očami...a ráno to začalo...

Letovisko pre 2200 hostí, ktorí počas dovolenky nevstávajú na prvý termín raňajok, ale až na ten posledný a tak ma v jedálenskej hale zaskočilo to mravenisko ľudí. Stáli vo frontách na všetky možné pochutiny, sladé, slané, kyslé, zmiešané....Strkali sa, vrážali do seba, deti sa motali bez dohľadu dospelých, lebo tí hľadeli uchmatnúť si to najlepšie sústo, naložiť si na tanier čo najviac zo všetkého a potom sa rýchlo vrátiť, aby im ešte čosi z toho, čo ešte neochutnali, zostalo. Na stoloch a pod nimi bolo množstvo nedojenených zvyškov, niektoré jedná boli ledva dotknuté, poháre s nápojmi nedopité, obrusy pokrčené, pooblievané, fľakaté. Vtom pribehol mladý muž v čiernych nohaviciach, vyleštených topánkach a tielku pod bielou košeľou a bleskovo to všetko spratal, zvyšky jedla vyhodil, stôl utrel, obrusy vymenil, priniesol čisté príbory a poháre a ďalší all inclusive hostia sa mohli usadiť. A potom znova ten istý obraz skazy a znova rýchly čašník a tak dookola...

V nemom úžase som si natierala chlieb s maslom a pozorovala tých čašníkov. Boli to mladí chlapci, ako som sa neskôr dozvedela, väčšinou Turci, ktorí prichádzajú pracovať na Cyprus, lebo sú tam vyššie platy ako v tureckých letoviskách. Makali v tých horúčavách od rána od siedmej do večera do desiatej, kým neuspokojili aj posledného hosťa, niektorí aj v nočných baroch až do rána.

Raz, počas obeda, prišla za mladým čašníkom s výstražne zdvihnutou vidličkou staršia blonďatá Nemka. Žiadala ho vymeniť vraj špinavú vidličku. Mladík ju pokorne a s úsmevom vzal a podal jej čistý príbor. Keď sa otočila, odtiaľ, kde stál, asi 1,5 metrovým hodom, trafil vraj špinavú vidličku do kade s riadom. Potom si všimol, že som to videla, usmial sa, aj ja som úsmevom ocenila jeho trefu a on na mňa žmurkol.Odvtedy sme sa skamarátili. Vždy ma na stole čakala moja obľúbená, vychladená cola light a porozprával mi o sebe. Je študentom na cyperskej univerzite, ktoré majú inak vraj veľmi dobré renomé, študuje filozofiu a jazyky. Takto si cez prázdniny privyrába a zdokonaľuje sa v jazykoch. Škoda len, že on hovoril IBA turecky, španielsky, grécky a anglicky a ja iba nemecky a francúzsky, ale porozumeli sme si. Rozprával o tom, akí sú znechutení aroganciou a spôsobmi all inclusive turistov, ktorí si nevážia, čo im je ponúknuté a plytvaním pohŕdajú pohostinnosťou domácich.

All inclusive hostia si užívali aj pláže. Poniektorí mali v skupinkách dokonca dohodnuté, kto bude v ktorý deň skoro ráno vstávať a zanesie na pláž uteráky, aby tak obsadil čo najlepšie miesta s lehátkami. Služby ranostajov boli poctivo plnené, lebo okolo 10 či 11 hodiny už zostávali voľné iba lehátka veľmi vzdialené od mora – čo teda bolo okolo 100 metrov a menej! Ale all inclusive je all inclusive a treba mať to najlepšie. To platilo samozrejme aj v plážovom bare, kde tiež aj v tých horúčavách obsluhovali čašníci s tielkami pod bielymi košeľami a tmavých, dlhých nohaviciach. Aby čo najrýchlešie uspokojili smädných hostí, čakajúcich v radoch, dopredu si rozčapovali pivo, alebo alkohol či kolu, aby už len mohli rýchlo rozdávať podľa chuti a želania klientov. Ale all inclusive hosť predsa nebude piť už rozčapované pivo, má nárok na čerstvé a tak chlapci poctivo čerstvé znova čapovali.

V podvečer môjho prvého dňa v letovisku som sa bez nároku na lehátko, uložila rovno do mora, spenené vlny ma pravidelne oblizovali a ja som smutne spomínala na tiché podvečné prechádzky ulicami októbrového Ríma, kedy už sezóna vymietla aj takmer posledného turistu a ja som hľadala Michelangelovu sochu Mojžiša v Bazilike San Pietro in Vincoli, alebo na ruch Montparnassu, ktorý cinkal potichu v kaviarni Closerie des Lilas v Paríži, kde som si dala absint na mieste môjho obľúbenca Ernesta Hemingwaya, alebo na rodinné zázemie hotela v kúpeľnom mestečku Opatija, kde nás ráno vítal personál oslovujúc nás krstným menom. Nemala som tam také výhody a služby ako tu, v stáde all inclusive, ale nostalgicy som spomínala a súčasne nahnevane počítala, ako dlho budem musieť ešte vydržať byť TU all inclusive ovcou. Vtedy som zaborila dlane hlboko do piesku a vylovila z objatia tisícov zŕn drobný kamienok. Bol pokreslený drobnými krúžkami, bielymi, šedými a tmavými, v strede rozdelený ryhou na dve časti, takmer rovnaké, ale zároveň bol pevne spojený. Bol taký zvláštny, že som naň asi podozrivo dlho fascinovane hľadela, lebo ku mne pristúpilo dievčatko, vo veu asi mojej 5-ročnej dcérky a pýtalo sa ma, čo som to našla. Keď som odtrhla zrak od kamienka a pozrela na ňu, na okamih som zaváhala, či nemám úpal. Blonďavé dievčatko malo presne rovnako , špeciálne zapletené vrkoče ako moja malá pacientka. Malo aj modré oči a súmernú tvár, tak som na chvíľu zaváhala, či to aj nie je ona. Ale moja malá pacientka by to nemohla byť. Toto malé, tiež 5 ročné dievčatko už nie je schopné, kvôli ochoreniu svalov, žiadneho pohybu, iba žmurknúť očami a slabulinko kývnuť zápästím, inak je bez jediného pohybu, ani dýchať už nevládze, je napojená na prístroj a rozprávala len hrdlom, lebo ani mimické svaly tváre jej už nefungujú. Ale zato hlavičku má bystrú a strašne rada sa smeje. V tej chvíli som v šume mora počula jej šťastný, hrdelný smiech, videla jej modré oči a zapletené copy. Čo by ona dala za to, zaboriť svoje dlane tu do piesku a vyhrabávať kamienky, krajšie od drahokamov, čo by jej rodičia dali za možnosť, patriť hoci aj medzi 2000 kusov stáda hostí all inclusiv a tlačiť sa v radoch pri raňajkách,aby svojmu dievčatku priniesli kúsok melónu či koláčik alebo ju prenášať ponad horúci piesok hoci aj na najvzdialenejšie lehátko pláže. Ani by ich nenapadlo porovnávať slnko Ríma či Paríža s tunajším slnkom, iba by si s radosťou vychutnávali jeho lúče.

Ja nemám najmešie právo smútiť, reptať či byť nespokojnou, lebo mne Boh doprial ŽIVOT ALL INCLUSIVE so všetkými výhodami.Hoci cenu poznám až po pobyte....

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?