Chlapec, ktorý nerozpráva, ale nemlčí...

Autor: Zuzana Komendová | 14.4.2014 o 21:54 | (upravené 14.4.2014 o 22:27) Karma článku: 17,77 | Prečítané:  1435x

V kabelke vždy nosím malú knihu poézie. Keď mám len chvíľu ticha, vytiahnem ju a otvorím len tak náhodne a počúvam. Poézia sú jediné slová, ktoré duša počuje, ostatné sú len ako pinpongové loptičky, preletia, zaklopú a už ich niet. Báseň je pocit, ktorý sa opakuje v osudoch a básnik má dar ho popísať. Rozprávame a píšeme tak veľa. Je to ako bubnovanie  k útoku, paľba slovami, občas sú namierené presne, občas pália vedľa, ale vždy zasypú ticho tak, aby ani malíček pravdy spod tej kopy slov netrčal. Ja vám predstavím malého chlapca, ktorý povedal  to najdôležitejšie bez jediného slova....

 

Timotej NEROZPRÁVA. Je to deväťročný chlapec s detskou mozgovou obrnou, ešte stále sa to tak do diagnózy píše.  Prichádzal na svet ako zdravý valibuk, štvorkilové dieťa však uviazlo na ceste za svetlom a kým mu pomohli, to krátke zhasnutie svetla ho stálo slobodu v pohybe, nechodí, ani sám nestojí a nerozpráva.

 

Ale Timotej nemlčí. Keď som prišla po neho po prvý krát do herne, aby som ho vzala do telocvične na rehabilitáciu, iba na mňa pozrel, potom zdvihol ruku a dotkol sa môjho kvetu vo vlasoch, vždy nosím kvety, deťom sa to páči, myslia si, že som víla a nič zlé sa im u mňa nestane, a potom ticho ovinul svoje dlhé, chudé ruky okolo môjho krku, položil mi hlavu na plece a nechal sa odniesť do telocvične. Odvtedy rozumiem jeho tichu.

Stačí, že Timotej na mňa pozrie, otvorí ústa a nahlas vzdychne a viem, že príliš tlačím na jeho pokrivené nôžky. Bolesť vyjadrí pokojným gestom s namiereným ukazovákom, niet v tom geste hnevu, iba prosba : Prosím, netlač tak, bolí...Keď tak smiešne pokrčí nos, až sa mu urobia ryhy okolo očí, viem, že sa chce hrať, štekliť alebo iba objať. Keď ukáže na otvorené ústa, viem, že má chuť na niečo dobré, má rád ovocie, jogurty a sladkosti. Keď po niečo odbehnem  do druhej telocvične, vidím cez otvorené dvere jeho zdvihnutú dlaň, nekýve ňou, nebúcha, nemáva, iba ju ticho drží zdvihnutú a ja viem, že sa bojí byť tam sám.

Raz som mu na jeho veľmi pokrivené nôžky uviazala dlahy, aby sa mohol na nohy postaviť a stáť sám. Dlho som mu to vysvetľovala, že svaly neudržia jeho kolená vystreté, ale tie dlahy mu v tom pomôžu a bude môcť stáť aspoň chvíľu sám na vlastných nohách. Privrel obe oči na znak toho, že rozumie a súhlasí. A tak som dlahy namontovala, opatrne Timoteja postavila na nohy. V prvej chvíli nechápal, stál a prvý krát sám, ale vzápätí pocítil tlak na pokrútené chodidlá, kolená  a bolesť. Ticho plakal, bez jediného zvuku, iba tvár mu nariekala bolesťou a tiekli slzy z očí. Tak nekonečne tichý, smutný plač som ešte nikdy nepočula. Chcela som Timka už posadiť, ale nedovolil mi to, po krátkej chvíli však už viac nevydržal, prehol sa v páse a položil mi hlavu na plecia, ovinul mi ruky okolo krku a tichulinko plakal...už nie bolesťou, ale nekonečným smútkom nad tým, že nedokáže stáť, že je to také utrpenie, ktoré neprekoná ani jeho nesmierna túžba stáť sám.

Na druhý deň po úvodných prípravách na cvičenie, Timotej sám ukázal na dlahy. A tak sme postupne trénovali, pridávali  sekundu bolesti k ďalšej a ďalšej, až sme nakoniec dlahy odložili a Timotej hoci trasľavo, neisto, bolestne, ale sám s oporou o moje ruky dokázal vstať. Iba na krátky okamih sa udrží na chodidlách skrútených dovnútra, ale dokáže to.

Myslela som, že tento náročný tréning vstávania ukončí prvú fázu rehabilitácie Timoteja, ale nedocenila som jeho túžbu. Timotej ukázal na chodítko, v ktorom ktorési dieťa práve nacvičovalo chôdzu. „Timi,“ hovorím mu pokojne. „Timi, to ešte nepôjde, ešte musíme potrénovať nôžky, aby viac vydržali.“ Timko odpovedal jediným prosebným pohľadom a tým ma presvedčil. Oprela som mu laktíky do opierok chodítka, pevne dlaňami zovrel rukoväte, sklonil hlavu do smeru jazdy a vykročil. Keď som videla jeho krivé nôžky ako bezmocne strihajú vzduch, neschopné sa postaviť, ako ich prepletá jednu cez druhú v márnej snahe pohnúť sa vpred, ako veľmi, preveľmi túži sa odraziť aspoň na jediný krok, vtedy som ticho plakala ja a v duchu mu sľúbila, že urobím všetko, čo je v mojich silách, aj nad ne, aby aspoň tých pár krokov sám urobil.

Na konci prvého projektu špeciálnej rehabilitácie v našom centre Timotej dokázal s pomocou vstať, chvíľu sa na nohách udržať a s chodítkom, v špeciálnom obleku a topánkach, čo mu aspoň trochu vyrovnávajú chodidlá, prešiel pár metrov po chodbe. Timotej môže raz, vďaka jeho túžbe a sile a aj vďaka pomoci iných, chodiť.

Nikdy nezabudnem na Timoteja, malého, nemého básnika, ktorý do svojej nemoty vložil tú najkrajšiu báseň, akú som kedy cítila. Je v nej všetko, nesmierna túžba pohnúť sa vpred, odvaha vydržať aj bolesť , chuť dokázať nemožné, ale hlavne prináša lásku bez jediného slova.

 

Viem, že Timko nikdy nebude rozprávať, ale už prehovoril...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?