Víťazka bez medailí.

Autor: Zuzana Komendová | 16.9.2014 o 18:23 | (upravené 16.9.2014 o 18:32) Karma článku: 7,36 | Prečítané:  1134x

Napätie toho okamihu bolo hmatateľné na jej pulzujúcich krčných žilách, ktoré keby mohli, vyskočia zo svojich cievnych zovretí a striekajú do celého sveta správu o tejto chvíli. Jej dych bol viditeľný a mocne chvel chlopňami na ženu pomerne mohutného nosa. Drobné kropaje potu si predrali cestičky pomedzi už dosť prešedivené vlasy, až do jarkov vrások a z drobných prítokov sa hromadili v jazierkach pod dolnou perou a v hrubých ryhách medzi obočím. Keď jazierko pretieklo veľkou kvapkou do priestoru, nevšímala si, že mokrie jej tmavomodrá blúza obopínajúca telo ženy v rokoch. Ženy, ktorá prežívala chvíľu najväčšieho víťazstva....jej malej dcérky....ktorá sa prvý krát vo svojom živote oprela o laktík a posadila.

Vlastne to nebola jej dcéra. Pracuje ako profesionálna mama. Čudne znejúca profesia, ale je to tak. Odložené  deti nemusia tráviť svoje detstvo v detskom domove, ale u profesionálnych rodičov, kde majú šancu žiť bežným rodinným životom, až kým si ich znova nemôžu vziať ich genetickí rodičia alebo si ich neadoptujú. Keď prišla do nášho centra táto žena, nerozoznala som ju od skutočnej mamy 10 mesačného dievčatka. S nesmiernou ľahkosťou položila dievčatko na vyšetrovací stôl, tak, ako to vedia len milujúce mamy. Kým mi rozprávala o mnohých zdravotných komplikáciách malej Rosalindy, meno dieťatku dala jej genetická mama, stále som na nej nepostrehla rozdiel medzi mamou a profesionálnou mamou. Až kým v smutnom príbehu bolestí a absolvovaných zákrokov od narodenia dievčatka nezaznela veta:

"A tak mi riaditeľka domova navrhla, aby som ju vrátila, že ju dajú do ústavu."

"Ako vrátila?" Nerozumela som, ako by mama mohla dieťa vrátiť.

"No, ja som profesionálny rodič, pridelili mi Rosalindu, mám sa o ňu starať, až kým si ju niekto neadoptuje. Ale vraj je príliš problémová, viete, slepá, so sondou, ťažká mozgová porucha, nehýbe sa, dýcha cez trubicu a má vadu na srdci. Jej skutočná mama bola narkomanka a nechala ju v pôrodnici. Ale povedzte, keď ju dám do domova, skončí v ústave a tam ju nechajú iba tak. Ja si ju nedám, dohodli sme sa aj s mužom, má ju tiež moc rád. Viem, je to ťažké, treba sa o ňu starať celý deň v kuse, aj v noci, ale ako by toto zvládli v ústave?? No povedzte? "

Mlčala som. V tichej úcte som totiž nenašla vhodné slová. Nenašla, lebo takých niet. Čo povedať žene, ktorá sa dobrovoľne rozhodla nezištne milovať cudzie dieťa, ktoré jej nebude schopné oplácať nesmiernu námahu, prebdené noci, náročné dni. Žene, ktorá dobrovoľne prijala riziká hlbokého citu k dieťaťu, lásky, ktorá svojou hĺbkou určuje aj hĺbku bolesti pri utrpení a strate. Čo som mala povedať??

"Rada vám pomôžem."

A tak sme sa ešte dlho rozprávali o možnostiach malej Rosalindy. Možností bolo málo, ale boli. Kým sa malá Rosalinda zobudila, pripravili sme pre ňu špeciálny program, ktorý by zvládla a postupne naberala sily. Potom som s ňou začala cvičiť. Drobné detské tielko sa chvelo už pri drobnej námahe, cez tracheostómiu chrčavo naberala dych už pri pretáčaní z chrbátika na bruško a slepé oči márne blúdivo hľadali oporu v priestore. Môj hlas ju upokojil rovnako ako napätú mamu, ktorá so zaťatými päsťami sledovala výkony svojej dcérky. A potom prišiel ten okamih. Snaha o opretie sa o lakeť, až na tretí pokus sa to Rosalinde podarilo a prežívala to rovnako napäto, ako jej mama. Tá sa potom, ako jej dcérka zvládla prvý samostatný pohyb vo svojom živote, rozplakala.

"Však sa nám podarí jej pomôcť, však?"

Už toľkokrát som počula tú naliehavú prosbu v hlase mamičiek, ktoré prichádzajú k nám so svojimi deťmi.

"Vždy je nádej. Rosalinda je síce slabulinká, ale má bojovné, ohnivé srdce a skvelú mamu, tak sa nám určite niečo podarí." 

Keď s opäť sladko spiacou Rosalindou jej mama odchádzala s úsmevom a nádejou, neprestávala som myslieť na jej odvahu. Mnohí nemáme odvahu ani len prijať lásku od milujúceho človeka v strachu, že čo keď budeme skutočne milovať a ten druhý nás popáli. Táto žena miluje bez nároku na medailu, bez nároku na čokoľvek, iba jednoducho miluje. 

No ja som jej v duchu tú medailu udelila. Lepšiu mamu som nestretla. Získala za svoju lásku zlato najcennejšie. Medailu ľudskosti.

A malá Rosalinda získava odo mňa medailu za anjelský výkon. Za to, že dokázala, hoci aj ako najslabší z najmenších, oveľa viac, ako mnohí iní nedokážu za celý svoj dlhý život. Odkryla ten najhlbší poklad- ľudskosť.

Iba mi je ľúto, že dnes už môžem Rosalinde dekorovať zlatou medailou jej anjelské krídla už iba IN MEMORIAM...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?