Výnimoční vo fastfoode...

Autor: Zuzana Komendová | 26.7.2015 o 15:42 | Karma článku: 6,49 | Prečítané:  988x

Stále čakáme niečo veľkolepé. Výnimočnú lásku, zázračný úspech, nadpriemerný výkon, nádherné zážitky, krásnych ľudí či nadšené uznanie...a to všetko nás stretáva, iba naše oči, uši, srdce nemávajú správne nastavenú optiku...

Sedeli sme s malou Zuzkou vo fastfoode v Maxe. Plastové stoly, plastové príbory, plastové taniere a tácky a plastové jedlo. Ale sú večery, kedy sa mi naozaj nechce myslieť zdravo a variť. Zuzka chrímala svoje milované hranolky a kuracie nugety a ja čínsku zeleninu s dusenou zeleninou a zeleninovým šalátom. Bolo už krátko po ôsmej, streda a tak tu takmer nikoho nebolo, čo by tiež jedol. Iba vzadu starší pán bojoval s rezancami, ktoré sa pomerne často snažili splynúť s chlpmi jeho dlhej brady. Staršia pani sediaca oproti nemu sa vôbec nepohoršovala, že prečo tak neokrôchane sŕka a šľahá okolo seba rezancami, ale so smiechom mu pomáhala rezance z brady vyberať. Zdá sa mi, že absolútne chápe chlapskú bezmocnosť pri istých jemným činnostiach, kedy sú ako slony v porceláne a natoľko miluje toho svojho, že mu nehundre, ale pomáha. Banalita? Myslím, že ani náhodou. Skôr láska.
Kým som ich dvoch pozorovala, na opačnej strane šachovnicového poľa plastových stolov fastfoodu sa objavilo dievča. Najskôr som si myslela, že má obuté kolieskové korčule a tak sa pohybuje medzi stolmi. No keď som sa ohla a popod stoly nakúkala, prekvapene som zistila, že má iba obyčajné tenisky. No neobyčajné pohyby, Skutočne to vyzeralo, ako korčuľovala medzi stolmi. V rytme nejakej melódie, ktorú si pospevovala. Vždy mokrým vechťom potierala stôl, potom ho preleštila druhou suchou utierkou a ladným oblúkom sa presunula k ďalšiemu stolu. Bolo to zvláštne dievča. Krátke hnedé vlasy mala ostrihané takmer na krátko. Ťažko povedať, lebo vlasy mala husté, prehusté, takže ich krátky zostrih jej vzadu robil takmer päťcentrimetrový odskok od hlavy, mohlo by to vyzerať ako prilba, keby sa neustále nepohybovala, pričom jej vlasy robili okolo hlavy čudné elipsy, kruhy, presýpali sa a viali zo strany na stranu. Keď sa na okamih zastavili, bolo vidieť, že ich zostrihla nešikovná ruka, ktorá možno iba uchopila hrubočizný cop a v návale odhodlania, hnevu či neviemakého poryvu ich jedným, pomerne dlho trvajúcim pohybom odstrihla a nechala tak. Presne tak to vyzeralo, aj keď "prikorčuľovala" bližšie. Na sebe šedé menžestráky moderné ešte v polovici minulého storočia a flanelovú košeľu s rukávmi obstrihnutými tesne pod ramenným švom. Ale zdá sa, že dievčine všetko toto, čo nezodpovedalo módnym trendom nielen dnes, ale ani kedykoľvek predtým, absolútne nevadilo. Jej tvár bola jasná, čistá, bez trpkosti nespravodlivo chudobných, neznačkových či inak zanedbávaných detí. Usmievala sa a spievala si popod nos. Ľudové pesničky. Keď prechádzala tesne popri našom stole začula som aj našu srdcovku: Láska, Bože láska...
Aj malú Zuzku pesnička zaujala. Až natoľko, že zavadila rukou o pohár s minerálkou a vyliala jeho plnosť rovno na stôl. Dievčina sa len pokojne usmiala, "prikorčuľovala" k nášmu stolu a skôr ako vytiahla vecheť, že to zotrie, zbadala Zuzkine vystrašené oči. Namiesto toho, aby začala hromžiť, že jej takto pridáva roboty, akoby jej aj tak nemala dosť, vzala jednu hranolku, čo Zuzke vypadla z taniera a ponorila ju do mláky z vyliatej minerálky. "Jééj ty si úžasné zázračné dievčatko, vyrobila si parádne more pre týchto delfínov. Veru, už dávno si chceli poplávať a nemali kde. No teraz majú svoje vlastné more vďaka tebe." O chvíľu plávali v mori traja delfíny, môj, Zuzkin a Oľgin. Tak sa volalo toto mladé dievča. Olinka. Tento rok zmaturovala a prijali ju na pedagogickú výšku. Chce byť učiteľkou na prvom stupni.Nastupuje po prázdninách. Ešte chvíľu sme sa rozprávali, kým upratala more a uložila delfínov. 
Je niekým, kto vie, kým je bez ohľadu na okolnosti, v ktorých vyrastá a na možnosti, ktoré jej prostredie vytvára tak takáto osobnosť nestratí svoje schopnosti niesť v sebe svetlo pre iných. 
Olinka sa nestratí. Nemá a nebude to mať jednoduché, ale počúva a vidí srdcom.Viem, že raz bude učiteľkou, ktorej deti budú nosiť z najväčšej lásky čokoládu, z ktorej cestou trochu odhryzli, lebo je tak sladko lákavá, ale väčšiu časť predsa len svojej milovanej pani učiteľke prinesú. A ona si z nej odhryzne, takmer odpadne od potešenia a slasti a potom sa so zvyškom s dieťaťom podelí. 
Iba by som si želala, aby raz "dokorčuľovala" aj do nášho Svetielka. Lebo aj u nás vedia deti robiť more, ale iba málokto dokáže v ňom spolu s nimi a s delfínmi plávať....

  
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?